monitor

Pod Kaukazom už šestnásť rokov pokračuje jedna z najväčších tragédií súčasnej Európy. Odhaduje sa, že veľká časť zo štvrť milióna gruzínskych utečencov z Abcházska žije v päťsto kolektívnych centrách; v zdevastovaných budovách bývalých kolchozov, škôl, pionierskych táborov či dokonca kúpeľov.

IDP je pekne znejúca anglická skratka, čosi ako IBM. Internally displaced persons nie sú pritom ani utečenci, pretože utiecť sa dá podľa medzinárodnej klasifikácie iba do zahraničia. Sú to vnútorní vysídlenci. Majú okrem iného tú obrovskú smolu, že ich vyhnali z domovov v Abcházsku do Gruzínska a podľa medzinárodného spoločenstva ide naďalej o jeden štát. Nezávislosť Abcházska uznalo vlani v lete po vojne v Južnom Osetsku iba Rusko, Nikaragua a palestínske hnutie Hamas. Tým chudákom, čo žijú ako krysy to však môže byť srdečne jedno – stali sa figúrkami na šachovnici cynickej politiky. Vrátiť sa domov im neumožní vláda neexistujúceho štátu a ich vlastná gruzínska vláda im nezabezpečí dôstojné podmienky, pretože ich naďalej nezodpovedne drží v ilúzii, že raz sa vrátia domov.

„Bol to pre mňa šok,“ hovorí šéfka gruzínskej misie českej organizácie Člověk v tísni Karolína Pličková a pokračuje: „Pol roka tu v Tbilisi chodím denne na päť koordinačných porád humanitárnych organizácií, kde sú v tabuľkách vykazované dve kategórie. Noví IDP, čo je 100 tisíc utečencov z vojny v lete 2008 a starí IDP, čo je 220 tisíc utečencov z Abcházska. Prvým sa poskytuje masívna pomoc, druhým nie. Je to do neba volajúca nespravodlivosť. Nevedela som si tú hrôzu predstaviť, kým som sa nevybrala osobne na abcházske hranice. Okná bez skiel, prepadnuté podlahy a stropy…“

Po augustovej vojne sa uskutočnila medzinárodná donorská konferencia, na ktorej štáty EÚ prisľúbili Gruzínsku pomoc vo výške troch miliárd eur. Pekné gesto, avšak pokrytecké. Najmä ak si uvedomíme, že medzinárodné spoločenstvo naďalej zlyháva pri riešení zamrznutých konfliktov pod Kaukazom. V záverečnom dokumente konferencie sa objavila formulácia, že peniaze majú byť určené obetiam rusko–gruzínskeho konfliktu, čo môže znamenať, že IDP z Abcházska sa to týkať nebude, pretože rusko-gruzínsky konflikt bol v inom separatistickom regióne, v Južnom Osetsku. Podľa Pličkovej by peniaze z EÚ mali byť jednoznačne podmienené pomocou gruzínskej vlády aj pre utečencov z Abcházska.

Stále husto lialo. Kukuriho Niva pokračovala pol hodiny v slalome medzi dierami na ceste, tentoraz až celkom na abcházsku hranicu. „Nabľudateľov“, ako tu po rusky hovoria členom Monitorovacej misie EÚ (EUMM), ktorí prišli v októbri, sme nestretli. Podobne ani deti, ktoré na niektorých miestach cez prísne stráženú hranicu chodia do školy. Posledná dedina sa volá Rukhi. Od Karolíny som vedel, že IDP žijú aj v hypodrome. Áno, čítate dobre, v hypodrome. O pôvodnom účele svedčia iba namaľované kone v okolí príjazdovej cesty.

Uvidel som tri veľké a jednu malú budovu, jedna z nich nemala strechu ani krov. Na vrchné poschodie pršalo, vo vchode bolo prepadnuté schodisko. Na oknách väčšinou igelit namiesto skla, prípadne nič, iba diera. Že tu žijú ľudia, o tom vypovedalo iba všadeprítomné vyprané oblečenie, ktoré sa sušilo rozvešané na šnúre na chodbách. Fajn, voda tu zrejme je. O bočnú stenu jednej z budov boli opreté konáre a tenké kmene stromov. Fajn, zrejme majú aj čím kúriť.

„Elektrinu už nemáme, vyčerpali sme si na tento mesiac kvótu, ktorú dostávame od štátu,“ vravel Genadi Kakabadze, prvý IDP, ktorého sme tu stretli. Dodal, že na osobu a mesiac dostávajú od štátu 22 lari (v prepočte desať eur). V duchu rýchlo vypočítam, že to stačí iba na jeden chlieb za 65 stotiniek denne. Múku, olej, zemiaky, fazuľu ani iné základné potraviny si už nemôžu dovoliť. Z čoho teda žijú? Čiastočnú odpoveď poskytuje pohľad na kuríny či priviazané prasatá v zadnom trakte, úplnú zistenie, že v mnohých rodinách IDP sa nájde jeden muž–živiteľ, ktorý kdesi pracuje a posiela peniaze. Deti nie sú celkom bezprizorné, mali by mať možnosť chodiť do škôl. Chkadua Suliko mi však vravela, že jej syn do školy ísť nemôže. Nemá topánky.

Podobne ako iné centrá pre IDP, ani hypodrom nemá nijakého správcu. A nikto im nepomáha; z vlády, zo zahraničia ani z mimovládky. Sú ponechaní napospas osudu. Šestnásť rokov.

Medzitým ako som v tmavých plesnivých miestnostiach a chodbách fotografoval, Maka mi zapisovala do notesa, čo by títo ľudia najviac potrebovali. Veci zo zoznamu sa v každej rodine opakujú. Nová strecha, okná, jedlo, drevo na kúrenie, deky, oblečenie pre deti. Pani Zugbaia Manana tlačí pred sebou invalidný vozík, na ktorom sú položené zarámované fotografie jej nebohého syna a jeho biele tenisky. Zomrel pred piatimi rokmi. Muža jej zabili počas vojny v Abcházsku. Ich dom zapálili, takže sa vlastne nemá kam vrátiť. Podobný osud postihol domy a byty väčšiny IDP. V lepšom prípade ich obsadili Abcházci, v horšom zničili a zapálili. V celom západnom Gruzínsku som pritom nestretol jediného IDP, ktorý by nepovedal odhodlane, že ak by mal tú možnosť, okamžite sa vráti domov. Pretože kým Gruzínsko bolo rajskou záhradou ZSSR, úrodné Abcházsko s vinohradmi, citrusovými a čajovými plantážami bolo jej najkrajším kútom…

Z hypodromu sme odišli s notesom plným mien, striech, okien, jedla, dreva na kúrenie, diek a oblečenia pre deti. Ako a kde však pomôcť, keď je takýchto a možno aj horších IDP centier v meste Zugdidi 106, v rajóne 172 a v celej krajine odhadom 500? Zúfalá, neriešiteľná situácia. Pokračovali sme v slalome medzi dierami do dediny Ingiri, kde žijú IDP v budovách bývalej technickej školy. „Vidíš tie domy? Všetky boli postavené ešte za Sovietskeho zväzu, v nezávislom Gruzínsku ani jeden!“ zvyšoval opäť hlas Kukuri a pokračoval: „Vidíš tie ruiny? Všetko sú to bývalé kolchozy a čajové fabriky!“ Na dôvažok vyslovil nepublikovateľnú nadávku. Jediné, čo tu ešte ako-tak funguje je pestovanie orechov. V IDP centre v Ingiri bola iba o niečo lepšia situácia, viac okien má sklá a domy majú strechu. Vyhnanci si asi nevyčerpali mesačnú kvótu elektriny od štátu, lebo kde-tu svietili žiarovky. Pochopil som, prečo je problém s elektrinou. V stave deficitu dreva si tu kúria podomácky vyrobenými ohrievačmi, rôznymi špirálami s vysokým odberom, kde každú chvíľu hrozí prepuknutie požiaru.

Druhý deň ráno vyšlo slnko a svet hneď vyzeral lepšie. Aj keď, realita ostávala rovnako tristná. Usmiaty Kukuri prišiel v saku a so slnečnými okuliarmi. Urobil v kancelárii Atinati kávu a povedal mi: „Poznáš televíznu vežu Ostankino v Moskve? Kedysi som si mohol dovoliť ísť tam na kávu, dnes ťa nemôžem ani v Zugdidi pozvať na čaj.“ Dobrá nálada ma v tej chvíli prešla.

Neopúšťala ma neodbytná otázka. Dofrasa, čo robí pre tých chudákov vláda a medzinárodné spoločenstvo? Zašli sme teda s Makou na Leninovu ulicu 82, kde v peknom stráženom dome sídli miestny Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Jeho šéfom je sympatický Bosniak zo Sarajeva Srečko Neuman. V Zugdidi už pôsobí tri roky. „Máme obmedzené možnosti,“ zapálil si Neuman cigaretu a pokračoval: „UNHCR v roku 2006 inicioval, aby gruzínska vláda prijala dokument národnej stratégie pre IDP z Abcházska. Vláda s tým dlho otáľala, napokon ho prijala až teraz v lete, týždeň pred vojnou s Ruskom. Trváme na tom, že ľudia sa musia vrátiť do svojich domovov, čomu sa však Abcházsko bráni. Umožnilo to iba v prípade údolia Gali, kam sa vrátilo 45 tisíc Gruzíncov. Návrat ostatných vidím skepticky. Gruzínska vláda však prisľúbila v roku 2009 implementáciu prvých programov na výstavbu domov pre IDP.“

Lepšie sme s Makou nepochodili ani o pár ulíc ďalej, v regionálnej kancelárii ministerstva pre utečencov. Jej šéf Tengiz Lukava je sám gruzínskym utečencom, ktorý v roku 1992 ušiel z Abcházska. Paradoxne, aj on býva s rodinou v jednom z IDP centier, ktoré sa nachádza v škôlke v tridsať kilometrov vzdialenej dedine. Ako sme sa neskôr osobne presvedčili, majú tam zasklené okná, piecku na drevo, vodu aj elektrinu. No aj tak, ako môže byť riešená situácia utečencov v krajine, kde je vysoký úradník ministerstva sám utečencom, ktorý žije v škôlke? „Plánujeme nejaké opatrenia, ale nepoviem vám zatiaľ aké,“ povedal Lukava záhadne a pokračoval: „Prečo nešlo pre tých ľudí doteraz urobiť viac? Neviem, ja tu pracujem iba od roku 2007. Každopádne, vybavujeme dokumenty pre asi 80 tisíc IDP v rajóne a máme iba deväť zamestnancov. Nezvládame to.“ Na dôvažok Lukava prizná, že desať eur na mesiac a na osobu, ktoré IDP dostávajú, je málo, je to však dvojnásobok toho, čo im dával pred rokom. Inak, aj on by sa vraj vrátil domov do Abcházska, ak by mohol.

Videli sme všeličo; hypodrom, školu, škôlku, internát. No najčudesnejšie IDP centrum bolo v dedine Čkaduaši. Bývalý prominentný pioniersky tábor. „Pamätám si, keď to ešte fungovalo. Bola som tu ako pionierka. Kdesi tu stála aj koncertná sieň,“ vravela Maka a ukázala na kopu tehál. Chodili sme od domu do domu, od dverí k dverám. Ja som fotografoval, Maka zapisovala. Drevo na kúrenie, sklá na okná, jedlo. Otrasné príbehy rodín bez mužov, opustených starých ľudí, čo si v tmavej kutici chovajú sliepky a čerstvo vyliahnuté kuriatka. Apatia, zúfalstvo. V tábore sa rozmohla TBC. Opitý mladý muž nás sprevádzal po budovách. Na chodbe jednej z nich boli na stenách maľby. Futbalista, Matka Božia, kostol a postava nahej ženy. „My živjom chujovo,“ zachechtal sa pijan.

Svet sa bude zrejme ešte dlho dohadovať, čo sa vlastne v lete pod Kaukazom udialo. Či je viac vinný Saakašvili alebo Putin, či spáchali genocídu Gruzínci alebo Rusi. IDP to však nepomôže, aj naďalej budú žiť ako krysy. Ich osud je svetu naďalej ukradnutý. Príznačné je, že keď v máji 2008 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu o právach gruzínskych vysídlencov na návrat do Abcházska, tak návrh rezolúcie predložený Gruzínskom sa k radosti Ruska stretol s nezáujmom – za bolo 14 krajín, 11 bolo proti a 105 sa hlasovania zdržalo. Gruzínsko márne žiada aj uskutočnenie medzinárodnej konferencie na túto tému v Moskve. Separatistické Abcházsko naďalej odmieta všetky návrhy na urovnanie konfliktu, aj trojbodový plán nemeckého ministra zahraničia Franka-Waltera Steinmeiera. Abcházsky prezident Sergej Bagapš ho kvôli pasáži o návrate utečencov označil za neprijateľný s tým, že by hrozila nová vojna.

Andrej Bán
Autor je predsedom Správnej rady OZ Človek v ohrození a reportérom časopisu .týždeň
(upravené a krátené, celá reportáž vyšla v časopise .týždeň č. 2/2009)