monitor

Debaty, ktoré na medzinárodnej scéne vzbudila kniha Dambisy Moyo: Dead Aid. Why aid is not working and how there is a better way for Africa (2009), pomaly utíchli. Na Slovensko sa záujem o túto knihu dostal s menším oneskorením. Napokon, s určitým oneskorením sa naša krajina zapojila i do samotnej medzinárodnej rozvojovej pomoci, ktorej sa kniha týka.

Keďže je rozvojová pomoc u nás ešte stále „mladá“, spoločenské či akademické debaty o tejto problematike sú pomerne skromné (výnimkou je napríklad progresívny prístup denníka Sme, ktorý nedávno začal uverejňovať blog štátnej tajomníčky O. Algayerovej zodpovednej za štátnu rozvojovú pomoc). Do týchto debát prispeli pred nedávnom aj blogy M. Hanusa (.týždeň) a R. Baťa (Trend), ktoré reagujú na knihu D. Moyo.

Podľa slov autorky kniha opisuje situáciu v povojnovej rozvojovej pomoci v súčasnej Afrike a snaží sa vyvrátiť jeden z najväčších mýtov našich čias – to, že miliardy dolárov, ktoré posielajú bohaté krajiny africkým krajinám, pomáhajú znižovať chudobu a zvyšovať ich rast.

Obidvaja autori blogov sa vo svojich postojoch zhodujú. O knihe ako aj o samotnej autorke sa vyjadrujú v superlatívoch, v ich textoch sa rovnako neobjavujú žiadne zmienky o protiargumentoch, ktoré publikovali viacerí medzinárodní odborníci a odborníčky pracujúce v oblasti medzinárodného rozvoja ako napríklad Jeffrey Sachs. Títo poukazujú na viaceré zásadné chyby v Moyovej knihe a na dôveryhodnosť autorky vrhajú značne negatívne svetlo.

Rozvojová pomoc – príčina chudoby v Afrike?

Rozvojová pomoc nie je homogénna ani statická. Od polovice minulého storočia sa myslenie na tomto poli výrazne posunulo nielen v akademickej oblasti, ale aj v praxi. V dôsledku medzinárodnej kritiky sa už od začiatku 90. rokov minulého storočia intenzívne presadzuje implementovanie rozvojovej pomoci prostredníctvom funkčných partnerstiev s rozvojovými krajinami, a nie hierarchicky nadradeného vzťahu donorských (zväčša západných) krajín voči prijímateľským krajinám.

Dnes je tiež už štandardom pripravovať rozvojové projekty s aktívnou účasťou cieľovej komunity – nielen jej najdôležitejších predstaviteľov – ale najmä ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti a najmä spolupracovať pri implementácii s miestnymi organizáciami, ktoré si budujú vlastný odborný personál. Zásluhou medzinárodného úsilia donori tiež začali vyžadovať, aby sa v jednotlivých projektoch a programoch myslelo na konečných prijímateľov nielen ako na homogénnu skupinu ľudí, ale uvažovalo sa o rozličných potrebách rôznych skupín mužov a žien.

Rozvojové organizácie nielen zo Západu sa hlásia k štandardom a etickým kódexom, ktoré často krát vypracovali samotné mimovládne organizácie v spolupráci s miestnymi inštitúciami. Presadzujú v nich nielen rešpektovanie etnických, náboženských, rodových a kultúrnych rozdielov v danej krajine, ale napríklad aj environmentálnu a ekonomickú udržateľnosť rozvojových projektov. Takouto iniciatívou bolo napríklad navrhnutie zákona o mimovládnych organizáciách v Afganistane, ktoré sa stávali ľahkým terčom populistických politikov zamlčujúcich skutočné brzdy rozvoja krajiny po páde Talibanu, akými je najmä korupcia v štátnej správe, často prepojená s obchodom s drogami, či slabá politická vôľa zasiahnuť proti bývalým vojenským veliteľom, ktorí de facto ovládajú štát.

Práve zlyhanie štátu je podľa jednej z recenzentiek M. Bunting to, na čo Moyo zabudla aj vo svojej knihe. Podľa Moyovej je rozvojová pomoc dôvodom chudoby v Afrike. No nepýta sa už, čo spôsobilo občianske vojny na tomto kontinente a odkiaľ sa objavili skorumpovaní diktátori. Bunting uvádza ako príklad Ghanu, ktorá bola v 50. rokoch na približne rovnakej úrovni vývoja ako Singapur, no dnes sú na opačných póloch. Štát zohral dôležitú rolu pri budovaní singapurského priemyslu a podpore domácej elity, ktorá investovala doma, na rozdiel od bohatých Afričanov, ktorí radšej vyviezli kapitál do bánk v západnej Európe.

Po príčinách chudoby v Afrike pátra významná kniha P. Colliera (2007) The bottom billion: Why the poorest countries are falling and what can be done about it, o ktorej sa Moyo zmienila iba v bibliografii. Collier systematicky analyzuje rôzne aspekty, ktoré ovplyvnili a ovplyvňujú vývoj v afrických krajinách (nie homogénny kontinent, ako sa o ňom často zmieňuje Moyo) – berúc do úvahy kombináciu viacerých faktorov vrátane občianskych vojen, geografickej polohy, susedných krajín, výskytu nerastných surovín, ako aj zlú správu veci verejných. Poskytuje viaceré riešenia, ktoré by sa mali dostať do agendy G8. Collierovým záverom však nie je zrušenie rozvojovej pomoci ako navrhuje Moyo. Práve cielená pomoc je jednou zo zásadných ingrediencií budúceho rozvoja kontinentu – či už vo forme opodstatnenej vojenskej pomoci, krátkodobého „zapožičania“ odborníkov, alebo investícií do budovania škôl alebo zdravotného sektora.

Úroveň miestneho školstva a zdravotnej starostlivosti majú zásadný vplyv na rozvoj lokálnych ľudských zdrojov, ktoré ovplyvňujú tak produktivitu ako aj rozvoj krajiny a následný boj s chudobou. Volať po zrušení pomoci aj v týchto sektoroch, ako to robí Moyo, je nezmyselné. Tragický dopad by malo napríklad pozastavenie financií vynakladaných na antiretrovirálne lieky, ktoré môžu zvýšiť dĺžku života ľudí s vírusom HIV, alebo predchádzanie malárie prostredníctvom distribúcie sietí v najviac postihnutých oblastiach.

Ani argument D. Moyo, že siete distribuované rozvojovými inštitúciami ničia lokálnych výrobcov, neobstojí. Podľa Sachsa lokálna produkcia insekcitídnych sietí v Afrike za posledných pár rokov vzrástla na niekoľko miliónov ročne a vytvorili sa tisíce pracovných miest aj kvôli väčšej medzinárodnej pozornosti tomuto globálnemu problému. Program Globálneho fondu na boj proti HIV/AIDS, tuberkulóze a malárii, ktorý vznikol vďaka medzinárodnej kampani, tiež napríklad podporuje zaškoľovanie miestneho zdravotníckeho personálu vo vidieckych, často izolovaných, oblastiach.

M. Garson vo svojej reakcii na knihu Moyovej tiež upozorňuje na nepresné údaje, ktoré autorka uvádza v súvislosti s výdavkami Spojených štátov na predchádzanie HIV/AIDS. Iba jedna trinástina financií programu „President´s Emergency Plan for AIDS Relief“ bola použitá na projekty podporujúce manželskú vernosť a sexuálnu zdržanlivosť a nie dve tretiny, ako tvrdí Moyo. Zvyšok financií bol využitý na predchádzanie tohto závažného ochorenia, ktoré ročne pripraví tisíce detí o rodičov.

Bono nie je rozvojová pomoc

Populárne medzinárodné kampane boja s chudobou ako Biely náramok (White Band), environmentálne aktivity typu Hodina pre zem (Earth Hour), či stovky rockových koncertov sami o sebe nemôžu zmeniť stav vecí vo svete. Collier sa tiež kriticky vyjadruje o časti mimovládneho sektora, ktorá svoje kampane zakladá na frázach o chudobe.

Medzinárodné kampane však majú za cieľ predovšetkým vzbudiť pozornosť svetových lídrov a ukázať im, že aj toto sú témy, na ktorých voličom záleží. Nemôže však ísť iba o slová – aktivistov, či politikov. Ak nie sú podporené skutočnými krokmi, ako napríklad zlepšením obchodných podmienok na svetových trhoch pre chudobné africké krajiny. Mimovládne organizácie a silná občianska spoločnosť (podporená hlasmi vplyvných celebrít) majú zásadnú úlohu pri lobovaní za zmeny v globálnej ekonomike, upozorňovaní na porušovanie medzinárodných dohôd, alebo práv jednotlivcov, či skupín, ako je tomu napríklad v prípade ekonomických záujmov Číny v Afrike.

Postoj Moyo je v tomto aspekte dosť zvláštny – podľa Buntingovej až „naivný“. Je dosť diskutabilné myslieť si napríklad, že Čína bude prihliadať na ochranu životného prostredia v afrických krajinách, kde získa nerastné suroviny, či na zdravie obyvateľov a dodržiavanie medzinárodných dohôd o pracovných podmienkach Afričanov, ktorým čínske investície vytvoria pracovné príležitosti. Ak právo na informovanosť nechce čínsky režim poskytnúť v plnej miere svojom vlastným občanom, do akej miery bude informovať Afričanov o postupoch, ktoré im budú škodiť?

Časy, keď sa rozvojová pomoc chápala iba ako charita zo samaritánskych pohnútok živených koloniálnou vinou západu, sú dávno preč. Dnes svetové inštitúcie (vrátane mnohých prestížnych univerzít) pripravujú ročne tisíce študentov a študentiek z rozvinutých aj rozvojových krajín na prácu v rozvojovej pomoci – v malých komunitných projektoch, ale aj veľkých medzinárodných programoch. Mnohí zo študentov z afrických krajín môžu študovať na najlepších univerzitách, lebo im to umožňujú štipendiá poskytované bohatšími krajinami. Niektorí z týchto odborníkov sa do svojej vlasti už nevrátia, ale mnohí áno.

Táto nová generácia je odchovaná na stovkách odborných štúdií v rámci takzvanej post-rozvojovej kritiky, ktorá sa dištancuje od rozvojovej pomoci ako „nadvlády bieleho neokolonialistu“, ako nástroja presadzovania zahraničnej politiky, alebo regionálnych ekonomických, či vojenských záujmov. Sú to mladé ženy a muži z celého sveta, ktorí sa kriticky pozerajú na predchádzajúce dekády rozvoja, nechcú však „vyliať dieťa spolu s vodou na kúpanie“. Chcú, aby peniaze, ktoré prácne získavajú od jednotlivcov a organizácií, boli vynakladané efektívne, so skutočnými merateľnými výsledkami, ktoré zlepšujú život miliónov ľudí po celom svete.

Kniha Moyo je nebezpečná práve preto, že ničí úsilie tisícok týchto ľudí nielen v Afrike, ale po celom svete, ako aj medzinárodnú solidaritu v boji proti chudobe, ktorá sa intenzívne buduje najmä od Miléniovej deklarácie, podpísanej všetkými krajinami sveta v roku 2000. Vlna kritiky na adresu Moyovej nevznikla preto, že jej slová sú neprijateľné pre „citlivé západné uši“, ale preto, že chybná argumentácia bez znalosti širších súvislostí nahráva skeptikom, ktorí neveria v medzinárodnú zodpovednosť bohatších krajín a ospravedlní aj znižovanie rozvojových rozpočtov v čase ekonomickej krízy. Tá paradoxne postihne práve tých najzraniteľnejších v rozvojových krajinách.

Aj na Slovensku roky stretávame podobných skeptikov, nielen medzi širokou verejnosťou, ale aj na našej politickej scéne. Celý princíp i podstatu rozvojovej pomoci dokážu v sekunde odsúdiť, a to napriek neznalosti jej dejín a fungovania na lokálnej, európskej či globálnej úrovni. No ak o sebe tvrdíme, že sme vyspelá krajina, mali by sme sa snažiť aj o zodpovednú a konštruktívnu debatu o otázkach chudoby vo svete. Spoznať argumenty podložené výskumom a faktami, nie mýtmi a demagogickými tvrdeniami. Byť schopní vytvoriť si názor z viac než jednej knihy.

Marcela Ondeková
Autorka pracuje v mimovládnej organizácii Človek v ohrození. V roku 2003 získala M.A. in Development Studies na Development Studies Centre v Dubline a v r. 2008 MSc. in Gender, Development and Globalisation na London School of Economics and Political Science.
Článok bol zverejnený na www.tyzden.com