monitor

Giorgi, môj gruzínsky kolega a projektový koordinátor v jednej osobe, ma so železnou presnosťou vyzdvihuje každé ráno v dohodnutý čas v Tbilisi. Cesta do Gori plynie hladko a veľmi rýchlo. S odstupom času už nevenujem pozornosť trúbiacim autám a občas chaotickej premávke. Práve naopak, vciťujem sa do pozície gruzínskej vodičky a tiež mám chuť vytrúbiť okoloidúceho šoféra v snahe upozorniť ho, že namiesto jedného cestného pruhu používa dva.

Mesto Gori ležiace v regióne Shida Kartli sa na mesiac stalo mojím pracovným pôsobiskom. Humanitárnej stáži v dánskej neziskovke Danish Refugee Council predchádzal tréningový program v združení Človek v ohrození, ktorý nás oboznámil s tým, čo všetko znamená práca humanitárneho pracovníka. Ako sa správať v teréne, postihnutom vojnou alebo prírodnou katastrofou. Aké sú pozitívne aspekty, ale aj úskalia terénnej práce. A hlavne ako postupovať v prípade vyslania na humanitárnu misiu s „kufríkom peňazí“. Počas niekoľkých víkendov sme nasávali nové informácie a riešili prípadové štúdie.

Súčasťou tréningu boli aj stáže v humanitárnych organizáciách vo vybraných krajinách. Keďže aj v tomto prípade platí, že najlepšia je osobná skúsenosť, po tom, ako som bola oslovená s ponukou ísť na stáž do Gruzínska, neváhala som ani minútu. O humanitárny sektor sa totiž už dlhšie zaujímam, a tak konečne uvidím ako funguje humanitárna pomoc v praxi a získam prvú terénnu skúsenosť. Zároveň budem môcť na vlastnej koži zistiť, čo všetko obnáša pôsobenie terénneho pracovníka na misii v zahraničí, ktorý sa rozhodne opustiť bezpečie a pohodlie vlastnej krajiny v záujme pomoci druhým. Okrem toho aktívne prispejem k výkonu ľudských práv, čo je oblasť, ktorej sa dlhodobo pracovne venujem.

Na stáž som prišla práve v čase,  kedy sa v Shida Kartli rozbiehal projekt zameraný na podporu drobného podnikania obyvateľov žijúcich v dedinách bývalej vojnovej zóny. Jeho cieľom bolo podporiť podnikateľské nápady obyvateľov žijúcich vo vojnou postihnutej oblasti za účelom zvýšenia ich príjmu na živobytie. V rámci projektu som naskočila do rozbehnutého procesu a zúčastnila sa fázy vyhodnocovania potrieb postihnutých obyvateľov v teréne a následného výberu konkrétnych obyvateľov, ktorým mala byť pomoc poskytnutá. Tomu však predchádzalo sprostredkovanie informácie o projekte obyvateľom tejto oblasti a zozbieranie ich žiadostí.

Pomoc vo vojnovej zóne

Po necelej hodine cesty v aute vystupujeme pred kanceláriou v Gori, rýchlo vybavujeme nevyhnutné e-maily a ponáhľame sa na stretnutie o bezpečnostnej situácii v regióne Shida Kartli, ktoré zabezpečuje Úrad vysokého komisára pre utečencov (UNHCR). Prezentácia pre zvolaných účastníkov je krátka a stručná, plynie z nej však dôležitá informácia. Počet bezpečnostných incidentov v bývalej vojnovej zóne nielenže stúpol, ale objavili sa aj prvé útoky resp. provokácie za denného svetla. Výstraha pre obyvateľov žijúcich v danom regióne, ako aj pre pôsobiace mimovládne organizácie znie: „Síce to nemusí nič znamenať, ale treba byť viac opatrní!“

V 90-tych rokoch, po odčlenení Abcházska od Gruzínska, ozbrojený konflikt medzi gruzínskou a abcházskou vládou vyústil do migrácie viac ako 250 000 obyvateľov. K tomu sa v auguste 2008 pridalo približne 120 000 obyvateľov z regiónu Shida Kartli, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy v dôsledku konfliktu v spore o autonómne Južné Osetsko. Časť obyvateľov sa po doznení augustového konfliktu vrátila späť do regiónu, ale väčšinu z nich už čakali len zničené, vypálené a zbombardované domy, ktoré kvôli miere poškodenia už nemohli slúžiť na trvalé bývanie.

Naspäť v kancelárii, Russiko, naša pani domáca, svojím kuchárskym umením potvrdzuje chýrnosť a znamenitosť gruzínskej kuchyne. Po obede si s Giorgim dávame krátku poradu o ďalšom programe. V dedinách nachádzajúcich sa v bývalej vojnovej zóne, teda neďaleko administratívnej hraničnej čiary s autonómnym Južným Osetskom, chceme obehnúť čo najviac obyvateľov a zmonitorovať ich životné podmienky. Zároveň je naším plánom overiť, či nápad, ktorý predostreli vo svojej žiadosti o pridelenie grantu na podporu podnikania, má nádej na úspech a je schopný nejakým spôsobom zvýšiť ich príjem na živobytie.  Vojnou postihnutých ľudí v tejto oblasti je neúrekom, ale aj tu je na prvý pohľad zrejmé, že sú chudobní a chudobnejší. Preto je našou úlohou zo všetkých žiadateľov vybrať najmä tých, čo pomoc najviac potrebujú. V tomto ohľade sa zisťuje, aká je kvalita bývania žiadateľov, či majú nejaký príjem do domácnosti a koľko členov rodiny z neho musí vyžiť. Okrem toho sa berie do úvahy počet zamestnaných a nezamestnaných členov rodiny a počet detí. Ďalším kritériom je, či rodina vlastní nejaký majetok a aká je miera jeho poškodenia v dôsledku vojenského konfliktu. Osobitne sa tiež zohľadňuje zdravotný stav žiadateľov. Vo všeobecnosti však platí, že pomoc je prednostne poskytovaná zraniteľnejším jednotlivcom ako sú osamelé matky, či vdovy s maloletými deťmi resp. starší ľudia a ľudia s fyzickým hendikepom.

Vysídlenci vnútri krásnej zeme

Po necelej polhodine v terénnom aute pretíname pomyselnú hranicu bývalej vojnovej zóny. Prechádzame cez kontrolný „checkpoint“, kde ozbrojená gruzínska polícia kontroluje naše doklady a pýta sa, kto sme a čo chceme. Viac menej ide o čisto formálnu kontrolu, ale zatiaľ nikdy nenechali prejsť naše auto bez povšimnutia.

Monitoring v teréne môže začať. Nápady obyvateľov, ktorí požiadali o pridelenie grantu na podporu podnikania, sú rôzne. Ako prvú navštevujeme asi 60-ročnú pani, s dvomi síce dospelými, ale ťažko postihnutými synmi, ktorá sa snaží prevádzkovať malý obchod. Vyžaruje z nej obdivuhodná vnútorná sila. Nasleduje návšteva asi 20-ročnej dievčiny, ktorá si za pomoci otca chce v dedine otvoriť kozmetický salón. Privádza nás do zničenej budovy, kde nám ukazuje ošarpanú miestnosť, uisťujúc nás, že do dvoch týždňov bude z ich rodinných úspor prerobená na nepoznanie. Od našej organizácie žiada už len samotné zariadenie salónu, keďže na to jej už nezvýšia peniaze.

Ďalšie tri návštevy sú spojené s prevádzkovaním drobných fariem na morky, ošípané a kurence. Keďže hlavným zdrojom obživy miestnych obyvateľov je poľnohospodárstvo, práve takéto podnikateľské nápady prevažujú. Predposlednou zástavkou je rodina mladej učiteľky, ktorá žiada o zakúpenie solárnej sušičky na ovocie, prostredníctvom ktorej by mohla spracovať časť nevyužitej úrody jabĺk. Predaním sušeného ovocia na miestnom dedinskom trhu by rodina získala ďalší príjem do ich rodinného rozpočtu.

Napokon sa zastavujeme u asi 50 – ročnej vdovy s tromi synmi, ktorí donedávna žili v malej „železnej búde“. Vďaka predchádzajúcemu projektu našej organizácie jej boli v minulosti poskytnuté dve „chalúpky“, ktoré so synmi svojpomocne spojila prechodnou miestnosťou a vytvorila si tak obývateľný dom. A bojuje ďalej. Teraz žiada o finančnú pomoc na otvorenie malého obchodu.

Z dedín v bývalej vojnovej zóne sa večer vraciame už priamo do Tbilisi. Cestou späť s Giorgim rozoberáme plusy a mínusy dnešných návštev, hodnotíme jednotlivé podnikateľské nápady a plánujeme program na zajtrajší deň. Jeho základom bude opäť terénna práca. Až po obehnutí všetkých potencionálnych žiadateľov budeme môcť prikročiť k výberovému procesu a určiť tých, čo pomoc najviac potrebujú. Keďže počet grantov je obmedzený, bude to neľahká úloha.

Späť na Slovensku

Napriek tomu, že už som mesiac späť na Slovensku, môj gruzínsky kolega ma pravidelne informuje o vývoji v projekte. V súčasnosti prebieha záverečná fáza distribúcie nakúpených vecí, o ktoré požiadali vybraní príjemcovia pomoci. Hoci tento projekt pomaly končí, rozbiehajú sa ďalšie. Stratégia organizácie v danom regióne na nasledujúce obdobie je totiž jasná. Renovácia poškodených domov a zlepšenie miestnej infraštruktúry prostredníctvom komunitných projektov. A hoci je zrejmé, že ešte potrvá nejaký čas, kým sa krajina spamätá z dôsledkov vojenského konfliktu, som presvedčená, že aj vďaka práci mojej hosťovskej organizácie svitá obyvateľom Gruzínska na lepšie časy. 

Miroslava Pinková

Autorka absolvovala v marci 2010 mesačnú stáž v dánskej neziskovej organizácii Danish Refugee Council sprostredkovanej občianskym združením Človek v ohrození v rámci projektu podporeného Úradom Európskej komisie pre humanitárnu pomoc

(článok vyšiel v časopise Zahraničná politika 3/2010)