Medzi vnútornými vysídlencami v Gruzínsku
Predstavte si, že okopávate na poli, zrazu vidíte a počujete ľudí utekať, kričiac v panike. Každého, ako najlepšie vie. Keďže sa šíria správy o tom, že sa blížia ruskí vojaci, zrazu si uvedomíte, že odhadzujete náradie a bežíte k lesu, lebo vojaci sa presúvajú cestami. Nemáte zrazu nič, len to, čo máte na sebe a ste radi, že sa vám podarilo v behu zakričať na svojich príbuzných.
Je 10 hodín ráno a nasadáme v Tbilisi do auta – smer osídlenia vnútorných vysídlencov /Internally Displaced Persons – IDPs/ v Shavshvebi a Tserovani, kde máme naplánované stretnutie s členmi komunitných výborov.
Vnútorní vysídlenci žijú v týchto osídleniach od augustového konfliktu s Ruskom v roku 2008. V celej novodobej histórii Gruzínska sa stalo vnútornými vysídlencami približne 220 až 300 tisíc obyvateľov, ktorí utiekli zo svojich domovov pred konfliktom.
Do Shavshvebi prichádzame o hodinu neskôr. Pred jedným z domov nás už čaká novovytvorený komunitný výbor pozostávajúci z aktívnych vnútorných vysídlencov, ktorí chcú spolupracovať na zlepšení životných podmienok v ich osídlení. Zástupcami sú mladí ľudia, ďalej tiež ľudia v strednom veku a starší obyvatelia, výbor je aj rodovo vyvážený. Každý člen komunitného výboru teda predstavuje špecifickú skupinu obyvateľov osídlenia, ktorá má aj svoje špecifické potreby.
Jedným z cieľov projektu združenia Človek v ohrození je práve vytvárať komunitné výbory a trénovať ich členov v komunitnom plánovaní. Snažíme sa tiež rozvíjať podnikateľské zručnosti vysídlencov, aby sme im mohli poskytnúť príspevok na začiatok podnikania.
Čo totiž vysídlenci potrebujú najviac je práca. Vo svojich domovoch sa venovali najmä poľnohospodárstvu a malému podnikaniu, no ich život zmenil doslova z minúty na minútu vojenský konflikt. Zrazu sa ocitli na úteku. Kalina – členka komunitného výboru žažívala dvojnásobné peklo, kedy nemohla pre krátkosť času so sebou zobrať nevládnu matku. Nevedeli ju odniesť, tak stará pani zostala v dome, ktorému hrozilo bombardovanie. Tri mesiace nemala Kalina a jej príbuzní žiadne správy. V jeden deň zazvonil telefón a ozvala sa mama. Zmätená, avšak natoľko pri vedomí, aby vedela povedať, kde sa nachádza.
Vláda vysídlencom za pomoci mimovládnych organizácií a OSN postavala osídlenia, nové domovy. Narýchlo a dúfajúc, že dočasne. Opak je pravdou.
Osídlenia sú umelo vybudované zástavby domov, každý o rozlohe 64 m², pri domoch sa nachádza kúsok zeme, ktorý si obyvatelia môžu zveľaďovať. Vláda poskytla aj väčšie pozemky, na ktorých môžu vysídlenci pracovať, no väčšinou sú pomerne ďaleko od osídlenia, na viacerých miestach a je problematické sa k nim denne dopraviť, a to aj s náradím.
Osídlenie vyzerá nevľúdne a depresívne a každá aktivita obyvateľov v človeku vzbudzuje hlboký povzdych nad životmi poľnohospodárov, ktorí kedysi obrábali obrovské pozemky, chovali dobytok a ich život bol pevne spojený s pôdou. Zrazu žijú na mieste s jedným obchodom, komunitným centrom a dočasnou škôlkou.
Každý si teda pomáha, ako vie. Ľudia sú odhodlaní robiť akúkoľvek prácu, podnikať v čomkoľvek, len aby im to pomohlo prežiť. Dávky od štátu stačia len na zakúpenie jedného chleba na osobu denne.
Cestou je práve vytvorenie funkčného a aktívneho komunitného výboru, ktorý si vnútorní vysídlenci sami zvolia. V Shavshvebi sa nám to podarilo pomerne rýchlo. Na ďalšom pravidelnom stretnutí (mávame ich raz za týždeň) preberáme postupne detaily projektu, ktorý sme v osídlení rozbehli a ktorý bude prezentovaný obyvateľom členmi komunitného výboru, nasleduje diskusia a kompletizovanie dát.
Dáta sú v osídleniach typickým problémom, každá inštitúcia, či starosta nám poskytujú podrobnú, no nie veľmi vhodnú databázu, tak musíme informácie pred začiatkom tréningov a rekonštrukcií aktualizovať, aby sme zistili súčasný stav obyvateľstva a podmienok v osídlení.
Komunitný výbor nám dáva prísľub, že do budúceho stretnutia dá potrebné údaje dokopy, stanoví si tiež miesto, deň, čas a trvanie svojich pravidelných týždenných stretnutí, zvolí si predsedu, zástupcu, človeka zodpovedného za spracovanie dát a zapisovateľa stretnutí. Lúčime sa, spokojnosť je na oboch stranách. Máme pocit, že veci sa hýbu správnym smerom. Ako nám povedali samotní členovia komunitného výboru, každým stretnutím s nami sa im projekt páči viac a viac a oceňujú jeho prínos komunite. Zajtra nás čaká osídlenie Tserovani. To už je však iný, aj keď možno celkom podobný príbeh…
Mária Radváková
Autorka pôsobí ako terénna pracovníčka OZ Človek v ohrození v Gruzínsku
Článok vyšiel na blog.pelikan.sk v apríli 2010