monitor

Prepis verejnej diskusie

piatok 12. február 2009, Štúdio 12, Bratislava
(vybrané otázky a odpovede, krátené)

Hostia:
Imad Nassar, The Palestinian Conflict Resolution Centre, Betlehem
Peter Švec, Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo, Jeruzalem
Andrej Bán, fotograf a reportér časopisu .týždeň

Moderátor: Pán Bán, vy ste navštívili Gazu po skončení vojenskej ofenzívy. Ako to momentálne vyzerá v Gaze po trojtýždňovej izraelskej akcii?

A.B.: Bol som v pásme Gazy po skončení vojenskej operácie, keďže počas samotnej ofenzívy tam pôsobili len miestni palestínski novinári a fotografi. Gazu som navštívil aj v roku 2003 počas druhej intifiády za vlády Ariela Šarona, kedy tu behali zamaskovaní ozbrojenci Hamasu so samopalmi. Teraz som strávil v Gaze len jeden deň, v tom čase tam boli len piati zahraniční novinári. Videl som len severnú časť, utečenecký tábor Jabalia a samotné mesto Gaza. Niektoré časti týchto miest sú úplne zničené, zrovnané so zemou. Miestni obyvatelia mi spomínali, že tam kedysi stáli domy, často išlo o budovy škôl. Izraelská strana vysvetlila ich bombardovanie tým, že v ich priestoroch boli sklady zbraní či munície. Palestínčania to nevedeli pochopiť, keďže podľa nich tie školy na takéto účely neslúžili. Izrael odôvodňoval útok snahou zastaviť ostreľovanie územia raketami Kassam, ktoré sú doslova podomácky vyrobené rakety zo železných trubiek. Ja som videl jeden veľký sklad týchto rakiet na izraelskej policajnej stanici v meste Sderot. V minulosti dopadalo denne na toto mesto okolo 120 takýchto rakiet, ktoré majú veľmi nepresný dolet. Za tých niekoľko rokov zabili 13 ľudí. Tieto rakety sú pašované tunelom na juhu Gazy. Izrael zničil počas operácie množstvo budov, v ktorých sa mohli tieto rakety vyrábať. Bolo absurdné vidieť budovu Ministerstva práce a Ministerstva kultúry úplne zbombardovanú.

Moderátor: Majú ľudia v Gaze ešte nejakú chuť či náladu dosiahnuť mier s Izraelom?

A.B.: Ľudia, s ktorými som sa rozprával a ktorí deklarovali, že sú prívrženci hnutia Fatah, hovorili o tom, že chcú mier. Aj jeden pán, ktorý mi rozprával o tom, ako stratil svoje dve deti, hovoril, že nechcú humanitárnu pomoc, ale predovšetkým mier. V Gaze je prítomná Organizácia pre pomoc palestínskym utečencom, boli tam otvorené dve nové nemocnice. Mal som pocit, že systém zásobovania potravinami tam celkom funguje.

Divák: Prečo, ak všetci túžia po mieri, neustále pokračuje ostreľovanie raketami Kassam?

A.B.: To som sa pýtal aj ja. Odpovedali mi, že tieto rakety robia tí druhí. Ja som na vlastné oči videl, ako mladí chlapci rozpiľovali nejaké stĺpy. Načo iné by to asi robili, keď nie na výrobu rakiet?

Divák: Som lekár, som z Gazy a na Slovensku žijem 9 rokov. Podľa vás, kto je vinníkom týchto udalostí? Je porovnateľné, čo sa deje v Sderote a čo ste videli v Gaze?

A.B.: Keď si zoberiete tú vonkajšiu stránku, tak je to neporovnateľné. Mesto Sderot zasiahli stovky rakiet Kassam, ale majú oveľa menšiu silu ako najmodernejšie zbrane Izraela. Ľudia tu však žijú v permanentnom ohrození. Keď zaznie signál, ľudia majú 15 sekúnd na to, aby sa ukryli do betónového úkrytu. V momente sa môže mierový život zmeniť na vojnovú zónu. Máte však pravdu v tom, že mesto Gaza je dnes totálne zničené, pripomínalo mi iránske mesto Baam po zemetrasení v roku 2000. Keby militanti z Hamasu nestrieľali rakety Kassam, nedali by zámienku Izraelu na túto tvrdú vojenskú akciu. V Gaze útoky zasiahli najmä civilistov, keďže je to najhustejšie obývané miesto na zemi.

Moderátor: Pán Nassar, mohli by ste stručne zareagovať na jednotlivé body, ktoré odzneli?

I.N.: Chcel by som reagovať na slová p. Bána. Nie je to len o raketách, ktoré boli použité v minulosti. Existuje tu historická nespravodlivosť. Tisícky Palestínčanov bolo vysídlených zo svojich domovov. Majú historické právo na toto územie, ktoré im bolo odňaté Izraelčanmi. Izraelčania sú mimo Gazy, ale sú všade okolo Gazy. Kontrolujú aj ako dýchate. V tomto konflikte stratilo život 1200 ľudí, 500 z nich boli deti a ženy. 5000 ľudí bolo zranených. Ak chcete, aby s vami iní komunikovali, musíte im vrátiť ich práva. Toto je odpoveď Palestínčanov. Vytvorme dva štáty a všetko bude v poriadku. Nemôžete používať kyselinu fosforečnú a hovoriť o mieri. Izraelčania vedia čo majú robiť a Palestínčania tiež.

Moderátor: V Izraeli sa konali parlamentné voľby. Voliči volili prevažne pravicové strany. Pán Švec, v súčasnej konštelácii politických strán v Izraeli, aké sú šance na vyriešenie tohto konfliktu či na vytvorenie dvoch štátov?

P.Š.: Všetci situáciu v Izraeli nejakým spôsobom sledujeme. Na jednej strane je nominálnym víťazom strana Kadima, ale vieme, že táto strana bude mať minimálne šance pri zostavovaní budúcej vlády. Je viac menej jasné, že Netanjahu bude rozhodovať o tom, ako bude vyzerať budúca izraelská vláda. Strana práce oznámila, že ide do opozície, čím sa ešte minimalizovali šance Kadimy, že by mohla byť v koalícii. Budeme svedkami dvoch možných scenárov. Buď sa vytvorí pravicová vláda tvorená stranou Likud, Šaas a menšími náboženskými stranami. Druhým variantom je vytvorenie veľkej koalície Kadimy a Likudu, kde ale dôležitejšiu úlohu bude hrať Likud. Izrael sa bude snažiť v prvom rade doriešiť problém Gazy a tiež jadrovú hrozbu zo strany Iránu. Nie je jasné, ako sa zachová nová americká administratíva. Izrael bude opatrnejší ako doteraz, čo sa týka konfliktu v Gaze. Od podpisu dohôd z Oslo prijal Izrael taktiku územie za mier. Stiahol sa z územia Libanonu, kde mu išlo o paralyzovanie vojenskej štruktúry Hizballáhu, ktorý ohrozoval sever Izraela. V roku 2005 sa úplne stiahol z pásma Gazy. Dnes vážne rokuje s palestínskou samosprávou o odovzdaní Západného brehu a tiež rokuje so Sýriou o Golanských výšinách. Izrael však nedostal za tieto kroky bezpečnosť, na ktorú mal nárok. Stupňuje sa počet teroristických útokov v Izraeli.

I.N.: Palestínsky problém nie je len Gaza. Ide o Západný breh, Betlehem, Jeruzalem. Prestaňme s touto rétorikou o Gaze. Už máme dosť vojny. Izraelčania sa stiahli z Gazy, potom ju obkľúčili a uvalili na ňu ekonomické embargo. Prepustili 120 Palestínčanov ako dobré gesto, ale každý deň zatknú 20 až 30 ďalších. Izraelčania priznávajú, že okupujú palestínske územie. Na Západnom brehu žije 500 000 izraelských usadlíkov a obsadené sú cesty, vodné zdroje a podobne. Keď hovoríme o vyjednávaniach, je to ako rozprávať sa s hluchým. Hovorme teda o historickom kontexte.

Moderátor: Čo musia teda obe strany urobiť pre to, aby našli spoločnú reč? Čo je ochotná urobiť každá strana ako ústretové gesto?

P.Š.: Izrael urobil veľa krokov v prospech mieru. Tak ako Palestínčania mal rovnakú príležitosť v roku 1948 na vytvorenie svojho štátu. Izrael si ho vybudoval tak, ako si ho vybudoval, v piatich veľkých vojnách, z ktorých väčšinu vyvolali arabské štáty s cieľom zničiť Izrael. Táto krajina rozlohou predstavuje ani nie polovicu Slovenska. Nehovorme o číslach, hovorme o motiváciách. Čísla nehovoria nič o tom, kto je agresor a kto obeť. Táto logika je zvrátená. Hovorme o tom, kto akú šancu využil a kto ju nevyužil. Izrael urobil isté kroky, ktorými dal jasne najavo, že má záujem o vytvorenie palestínskeho štátu. Je dôležité, aby sa palestínska samospráva s Hamasom dohodli, akým smerom chcú ísť. Chcú rokovať s Izraelom alebo pokračovať v útokoch? Izrael má seriózny záujem na mieri.

I.N.: História vie, kto okupuje koho územie. Kroky Izraela smerom k mieru, to je 500 kontrolných stanovíšť, stavba desať metrov vysokého múru okolo palestínskeho územia, obsadzovanie územia usadlíkmi a bránenie voľnému pohybu. A toto sú tie mierové kroky, o ktorých hovoríme. Kto mňa ochráni ako obyvateľa Západného brehu od izraelských vojakov? Jediným riešením je dať Palestínčanom späť ich práva.

Divák: Je možný mier, ak Izrael okupuje palestínske územia? Veď okupácia je akt agresie.

P.Š.: Izrael stále musí bojovať s hrozbou, že bude zmietnutý do mora, ako hovorí jeden klasik z Teheránu. Pripomeňme 4 vojny, ktoré vyvolali jednoznačne arabské štáty, v ktorých sa Izrael musel brániť. Tieto varovania nemôže brať Izrael na ľahkú váhu. Boli isté situácie, ktoré sú sporné a Izraelčania sa nie vždy zachovali najlepšie. Ale vypratali úplne pásmo Gazy. Čo je odplatou za toto gesto? Z Gazy sa vytvorila doslova raketová základňa. V poslednom konflikte sa Izrael musel brániť. Ak sa majú posunúť rokovania, tak je potrebné aby Hamas a Fatah našli spoločný slovník, aby sa zjednotili vo svojich stanoviskách. Ak bude pásmo Gazy reprezentovať Hamas, ktorý má vo svojej charte ustanovené totálne zničenie Izraela, ako si s ním môže sadnúť za jeden rokovací stôl?

I.N.: Mier a agresia nejdú k sebe. Kto deportoval Palestínčanov, vytvoril viac než 6 až 8 miliónov utečencov? Rétorika o arabských krajinách, ktoré chcú zničiť Izrael nie je pravdivá. Sme otvorení rokovaniam, rozprávajme sa o mieri, tak ako sme sa dohodli na rokovaní Ligy arabských štátov v Kuvajte.

Divák: Do akej miery je palestínska strana schopná nekonať militantne? Ako sa pripravuje samospráva na konsolidáciu pomerov, keď tam vládne chaos?

I.N.: Palestínska samospráva sa snaží robiť to najlepšie, aby skonsolidovala pomery, trénuje políciu, aby udržala poriadok v krajine. Snaží sa udržať Palestínčanov na Západnom brehu v tých správnych koľajach.

Divák: Keď sa pozriete do vlastných radov, čo je najväčšia chyba, ktorú jednotlivé strany spravili?

I.N.: Najväčšou chybou bolo, že sme dôverovali Izraelu. Sľúbili nám územie, avšak nesplnili svoje sľuby. V izraelských väzniciach je 12 000 Palestínčanov, stavia sa múr okolo nášho územia. Psychicky by ste mohli ochorieť, keby ste videli tento múr. Keď som chcel pricestovať sem, musel som ísť cez Jordánsko. Je ponižujúce prechádzať cez kontrolné stanovištia. V Gaze sú zabíjané deti a ženy. Čo od nás očakávate?

P.Š.: Keď hovorím o chybách Izraela, myslím, že v prípade Gazy, keď odovzdával toto územie, sa mal Izrael uistiť, že tu budú isté bezpečnostné záruky. Obdivujem trpezlivosť Izraela, že zareagoval až 27.decembra minulého roku. Mal konať skôr a nebolo by toľko obetí na palestínskej strane.

Divák: Čo si myslí Vatikán a kresťanská cirkev o dianí v Gaze?

I.N.: Všetky náboženstvá sú proti zabíjaniu. Ja ako kresťan žijem s moslimami ako so svojimi bratmi. To, čo nás spája, je ľudský rozmer. A ako ľudia sme proti agresii voči iným ľuďom.

Cyklus debát Ľudské práva – svet a my realizuje združenie Človek v ohrození od júna 2008 do novembra 2009 v rámci projektu Osveta a získavanie podpory slovenskej verejnosti, médií a politikov pre myšlienku dodržiavania ľudských práv na Slovensku i vo svete. Tento projekt je spolufinancovaný z Finančného mechanizmu EHP, Nórskeho finančného mechanizmu a zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

DOPLNKOVÉ TEXTY K TÉME

Stručná história arabsko-izraelského konfliktu

Po druhej svetovej vojne na územie Palestíny prúdili z Európy zástupy Židov, ktorí prežili koncentračné tábory. Nové nezávislé štáty v oblasti – Zajordánsko, Sýria a Libanon sa však k židovskému prisťahovalectvu postavili odmietavo. 15.mája 1947 OSN zriadila Palestínsky výbor (UNSCOP), ktorý rozhodol o rozdelení historického územia Palestíny na dva nezávislé štáty, arabský a židovský. S takýmto riešením súhlasili Židia, ale Liga arabských štátov bola proti a otvorene vyhlásila, že v Palestíne nepripustí existenciu samostatného židovského státu. Plán rozdelenia Palestíny bol hlasovaním Valného shromaždenia OSN 29. 11.1947 schválený tesnou väčšinou. Britský mandát v Palestíne mal byť ukončený 14. 5. 1948. Už v januári 1948 podnikli palestínski Arabi podporovaní zo zahraničia útoky proti osamoteným židovským osadám. Podarilo sa im tiež odrezať židovskú komunitu v Jeruzaleme so 100 000 obyvateľmi. 14.mája 1948 dočasná štátna rada pod vedením Davida Ben Guriona vyhlásila samostatný štát Izrael. Historická Palestína bola rozdelená na židovský štát s rozlohou 14 942 km2, t. j. 56,47% územia Palestíny a na arabský štát s rozlohou 11 302 km2, t. j. 42, 88% územia.

Okamžite po vyhlásení štátu Izrael vypukla prvá arabsko-izraelská vojna alebo svätá vojna. Invázia susedných arabských štátov (Egypt, Zajordánsko, Sýria, Libanon a Irak) bola vedená s cieľom pomôcť palestínskym Arabom zlikvidovať židovský štát a vytvoriť štát palestínsky. Izrael prvotný nápor a presilu piatich armád vydržal a 11. 6.1948 vyslanec OSN Folke Bernadott dojednal prvé prímerie, počas ktorého Izrael posilnil (okrem iného aj dodávkami zbraní z Československa) a po skončení prímeria 9. 7. 1948 prešla izraelská armáda do protiútoku. Výraznou mierou priebeh bojov ovplyvnila aj americká pomoc štátu Izrael, zatiaľ čo pomoc Veľkej Británie pre Arabov, bola prakticky neúčinná. Izraelská armáda vďaka zjavnej prevahe svojich vojsk protivníka nakoniec porazila a rozšírila svoje územie na úkor Palestíny (Izrael získal časť Gazy a Západného brehu Jordánu, západný Jeruzalem, väčšiu časť Galileje). Tel Aviv začal sériu separátnych rozhovorov so svojimi arabskými susedmi na ostrove Rhodos a dohody o prímerí nadobudli svoju reálnu podobu začiatkom roka 1949. Palestínski Arabi nezískali vlastný štát a z územia Izraela utieklo do okolitých arabských štátov přibližne 700 000 Arabov. Následne z arabských území bolo vyhnaných približne 600 000 Židov.

Druhým ozbrojeným konfliktom bola sinajská vojna v októbri 1956. Bola výsledkom suezskej krízy po tom, čo egyptská vláda znárodnila Suezský prieplav. Izrael obsadil pásmo Gazy a Sinajský polostrov. Po mierových rokovaniach v marci 1957 územné zisky vrátil.

V roku 1967 prevzal vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) Jásir Arafat. Dovtedy OOP predsedal Ahmad Šukajrí. Oslobodzovacie hnutie vzápätí začalo otvorený boj proti Izraelu. Prvoradým cieľom OOP bolo vytvorenie arabského štátu na území Palestíny. Šesťdňová vojna, ktorá vypukla v júni 1967 bola už treťou izraelsko-arabskou vojnou v poradí. Izraelská armáda využila moment prekvapenia a obsadila asi 70 000 km2 arabského územia (Východný Jeruzalem, Západný breh Jordánu, Golanské výšiny, Sinajský polostrov a pásmo Gazy).

S prestávkou niekoľkých rokov v októbri 1973 vypukla štvrtá izraelsko-arabská vojna tzv. jomkippurská. V tejto vojne naopak moment prekvapenia využil Egypt spoločne so Sýriou. Prvé úspechy zaznamenali egyptsko-sýrske jednotky, no v závere rozhodujúcu prevahu získalo izraelské vojsko podporované USA. V novembri 1977 navštívil egyptský prezident Sadat Jeruzalem. Na základe dohody uzavretej v Camp Davide roku 1978 sa síce Izrael stiahol z okupovaných území, avšak násilné akcie proti Izraelu pokračovali aj naďalej (Organizácia Hizballáh). Vyvrcholili intifádou, ktoré Palestínci vyhlásili v januári 1988 proti izraelskej okupácii v pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu. Jordánsko sa nakoniec vzdalo svojich nárokov na Západný breh Jordánu a OOP vyhlásila nezávislý palestínsky štát (uznesenie OSN číslo 242 a 338). Zároveň OOP nepriamo uznalo existenciu štátu Izrael. Palestínsky štát uznalo 16 vlád, väčšina západných krajín. USA uznanie palestínskeho štátu odmietli.

V 90. rokoch 20. storočia sa prejavila čoraz väčšia snaha urovnať konflikt na Blízkom východe. Spolupráca Izraela s OOP nadobudla reálnejšie kontúry po tom, keď sa roku 1992 v Izraeli dostala k moci koalícia vedená Stranou práce. O rok neskôr na základe tajných mierových rozhovorov medzi OOP a Izraelom v Osle boli podpísané washingtonské dohody, na základe ktorej OOP uznala definitívne Izrael a vďaka tomu získala samosprávu v pásme Gazy a Jerichu.

V súčasnosti sa pri riešení arabsko-izraelského konfliktu hovorí o týchto hlavných sporných otázkach: bezpečnosť židovského štátu Izrael, teritórium Západného brehu Jordánu a Golanských výšin, vznik Palestínskeho štátu, židovské osady na okupovaných územiach, status Jeruzalema (sväté miesto troch náboženstiev, východná časť ako hl. mesto palestínskeho štátu), návrat palestínskych utečencov.

Konflikt v pásme Gazy

Na konci minulého roka šokovali svet udalosti, ktoré sa odohrali v pásme Gazy. Izraelská vojenská akcia, ktorá začala 27.decembra a ktorej predchádzalo ostreľovanie južného Izraela z pásma Gazy hnutím Hamas, si vyžiadala na palestínskej strane viac než 1000 obetí, z toho polovica boli ženy a deti. Zranených bolo viac než 5000 osôb. Po troch týždňoch, 16.januára, sa Izrael rozhodol vojenskú akciu zastaviť s tým, že ofenzíva svoj cieľ splnila a znamenala taktické víťazstvo. Jej hlavným cieľom bolo zničiť kapacitu Hamasu odpaľovať rakety na izraelské mestá a jej načasovanie súviselo s nadchádzajúcimi voľbami do Knessetu a s informáciami spravodajských služieb, ktoré varovali, že Hamas bude schopný čoskoro odpaľovať, vďaka dodávkam vojenskej techniky z Iránu, rakety Kassam s dlhým doletom, ktoré môžu potenciálne zasiahnuť aj Tel Aviv. Ďalšie ciele zahŕňali oslabenie jeho hlavne vojenskej infraštruktúry a taktiež zničenie siete tunelov na egyptskej hranici, cez ktoré sa pašujú zbrane určené pre Hamas. Za úspech považujú predstavitelia izraelskej armády aj upriamenie mediálnej pozornosti na existenciu týchto tunelov.

Prímerie medzi Hamasom a Izraelom

Medzi Hamasom a Izraelom bolo uzavreté prímerie v júni 2008, ktoré vyrokoval Egypt. Hamas však v decembri vyhlásil, že ho neobnoví. V praxi však toto prímerie nefungovalo. Predpokladalo sa, že Hamas skončí s ostreľovaním Izraela z Gazy a pašovaním zbraní z Egypta a Izrael zastaví vojenské aktivity proti militantom v pásme a začne ukončovať ekonomickú blokádu. Začať sa mali tiež vyjednávania o prepustení uneseného izraelského vojaka Gilada Shalita. K obmedzeniu raketových útokov síce došlo, ale neskončili úplne. Objem potravín a tovaru do pásma Gazy na istý čas vzrástol, ale ostal hlboko pod úrovňou pred embargom. Situácia sa začala vyostrovať po tom, ako Izrael 4.novembra 2008 vtrhol do pásma Gazy a zabil jedného Palestínčana. Po tomto akte Hamas odpovedal raketovými útokmi, na čo Izrael zareagoval a zomreli ďalší piati Palestínčania. Izrael chcel v operácii zničiť tunel, ktorý by mohol slúžiť na únos jeho vojakov. Hamas obvinil Izrael, že porušila prímerie tým, že nezrušila blokádu a Izrael obvinil Hamas, že využil obdobie prímeria na pašovanie ešte väčšieho množstva zbraní do pásma Gazy a nezastavil úplne svoje raketové útoky.

Dôsledky rakiet Kassam pre Izrael

Od roku 2001, kedy došlo k odpáleniu prvých rakiet Kassam z územia Gazy ich dodnes zasiahlo územie Izraela viac než 8600. Takmer 6000 ich bolo odpálených od doby, kedy sa Izrael stiahol z pásma Gazy v roku 2005. Zabili 28 ľudí a zranili viac než 100 obyvateľov južného Izraela. Ich rozptyl sa podľa izraelských zdrojov zväčšuje. Rakety Kassam majú dolet 10 km, ale vyvinutejšie rakety ako ruské Kaťuše, ktoré boli prepašované do Gazy, zasiahli nedávno aj izraelské mesto Beersheba a do obkľúčenia dostali 800 000 Izraelčanov.

Bombardovanie civilných cieľov, civilné obete a ich nepomer

Konflikt v Gaze a jeho obete opäť nastolili otázku, kto a čo sa môže považovať za legitímny vojenský cieľ na území spravovanom organizáciou, ktorá je medzinárodným spoločenstvom považovaná za teroristickú. Nielenže je Hamas v pozadí samovražedných atentátov a raketových útokov na Izrael, ale kontroluje súčasne aj školy, nemocnice a elektrárne na území Gazy. V konflikte došlo k bombardovaniu množstva jednoznačne civilných miest, akými sú univerzity, mešity a vládne budovy. Podľa Izraela k bombardovaniu mešít došlo, pretože sú využívané ako skladiská zbraní. Izrael však v tejto súvislosti neposkytol žiadne dôkazy a ani o tom, že laboratória Islamskej univerzity, ktoré boli bombardované, boli využívané na výskum vývoja zbraní. Bombardovanie škôl, budov ministerstiev a parlamentu Izrael odôvodňuje tým, že sú súčasťou infraštruktúry Hamasu a neexistuje rozdiel medzi jeho politickými a vojenskými krídlami. Tvrdenie, že všetky tieto ciele sú legitímne len preto, že sú spojené s Hamasom, je však dosť problematické.

Izrael hovorí, že jeho operácie boli v súlade s medzinárodným humanitárnym právom, organizácie na ochranu ľudských práv hovoria, že hranice boli prekročené. Medzinárodné právo založilo svoje pravidlá o minimalizovaní civilných strát na rozdiele medzi bojovníkmi a nebojovníkmi. Medzinárodný výbor Červeného kríža definuje bojovníka ako osobu priamo zapojenú do nepriateľských aktivít. Po tom, ako Izrael zahájil prvé operácie, premiér Ehud Barak vyhlásil: „Vy, občania Gazy, nie ste naši nepriatelia. Hamas, Džihád a iné teroristické organizácie sú vašimi nepriateľmi, tak ako aj našimi“. Hovorca izralskej armády však následne povedal: „Všetko čo je spojené s Hamasom je legitímnym terčom“. Ženevská konvencia pritom definuje bojovníka ako osobu, ktorá je priamo zapojená do nepriateľského aktu. Prvá vlna izraelského bombardovania, ktorá zasiahla policajné stanice v Gaze môže poslúšiť ako jeden zo sporných príkladov. Izraelské organizácie na ochranu ľudských práv B’Tselem, ktoré zaslali list generálnemu prokurátorovi Izraela, tvrdia, že zabití policajti boli cvičení na poskytovanie prvej pomoci a udržiavanie verejného poriadku. Organizácia Human Rights Watch je toho názoru, že ak policajti robia aj niečo iné ako bojovníci Hamasu, môžu sa stať legitímnym cieľom len v prípade, že sa priamo zúčastňujú na vojenských akciách a nie kvôli svojej príslušnosti k Hamasu.

Viacerí analytici považujú nepomer obetí za výsledok zlyhania Izraela rozlišovať civilné od vojenských cieľov. Ako pre BBC potrvdil Fred Abraham z organizácie Human Rights Watch: „Aj keď existuje legitímny cieľ, nemôžete naň zhodiť 10 ton bômb“. Faktom však je, že územie Gazy je najhustejšie osídlené miesto na zemi. Na 360 km² tu žije viac než 1,400 000 obyvateľov, 800 000 z nich má štatút utečenca. Bombardovanie takto husto osídleného územia má preto logicky za následok množstvo civilných obetí.

Zdroje:

http://www.sme.sk/c/4252720/pasmo-gazy-si-na-par-hodin-vydychlo.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Gaza_Strip
http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/7811386.stm
http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/7818022.stm