monitor

Na Haiti som sa vrátil po viac ako roku, keď som pomáhal v meste Gonaives zničenom hurikánmi. Dnes haitisom tu opäť kvôli ďalšej katastrofe. V januári ničivé zemetrasenie zasiahlo oblasť v okolí hlavného mesta Port au Prince, a keďže sa v meste sústreďuje asi 80% všetkého priemyslu, ekonomiky či kultúry, celá krajina ostala paralyzovaná. V meste nefungujú takmer žiadne inštitúcie, úrady či školy.

Obyvatelia žijú v chaose stráženom jednotkami OSN, americkej, kanadskej armády a ojedinele miestnou políciou. Všetky námestia a parky sa zmenili na stanové tábory. Mnohé ulice v centre mesta sú neprejazdné a doprava kolabuje. Smerom na mesto Leogane je situácia ešte horšia – devastácia presiahla hranicu 90%. Mesto je takmer zrovnané so zemou. Ľudia prišli prakticky o všetko. Čokoľvek si predstavíte, buď nie je, alebo je mnohonásobne predražené.

Po záchranárskych operáciách a distribúcii humanitárnej pomoci v prvých týždňoch sa rozbiehajú projekty, ktoré by mali krajinu vrátiť do relatívneho normálu.

Týždeň po týždni sa situácia badateľne zlepšuje. Efektívnejšia je aj koordinácia medzi mimovládkami (MVO), začínajú sa realizovať tzv. cash for work programy, ktoré zapájajú miestne obyvateľstvo do odstraňovania škôd, badať prvé náznaky rekonštrukcie budov. Pripravujú sa projekty na stavbu trvalejších príbytkov. Obdobie dažďov a hurikánov sa blíži…

V Leogane pôsobím už niekoľko týždňov ako dobrovoľník americkej organizácie Hands On Disaster Response. Keď som sa dozvedel, že na Haiti sa chystá aj tím o.z. Človek v ohrození, ponúkol som im svoju pomoc a skúsenosť z terénu. V chaotickom prostredí, v akom sa teraz Haiti nachádza, je každá rada dobrá.

Po prvých stretnutiach v improvizovanom stanovom tábore v detskej nemocnici Saint Damien v Port au Prince a návšteve miestnych koordinačných štruktúr, pokračujeme obhliadkami potenciálnych štvrtí a komunít. Po pár vyčerpávajúcich dňoch v chaotickom a nefungujúcom hlavnom meste sa tím ČVO presúva do Leogane. Aj keď je mesto zdevastované, zdá sa byť vhodnejším miestom pre pôsobenie menšej organizácie. Náš tím nemá k dispozícii klimatizované SUV, ani budovu, kam by sme sa mohli zložiť. Dohodol som preto bývanie v mojej domovskej organizácii, ktorá má síce veľmi skromné, ale relatívne bezpečné podmienky na nocľah. “Sprchujeme” sa vedrami studenej vody, spíme na tvrdej drevenej posteli, ale elektrinu a internetové spojenie s vonkajším svetom máme priebežne celý deň.

Naše presuny na tap-tape, čo je v podstate poriadne pokrkvaný a mnoho rokov presluhujúci pick-up, vzbudzujú veľkú pozornosť a sympatie miestnych. Deti za nami pokrikujú a dospelí mávajú na pozdrav. Keď zastavíme, ľudia sa hneď púšťajú do srdečných rozhovorov. Každú návštevu absolvujeme s kŕdľom detí, ktoré nás ruka v ruke sprevádzajú. V dedinách, alebo stanových táboroch majú svoje výbory, čo je obdoba našej miestnej rady. Vždy sa nám niekto venuje a veľmi ochotne poukazuje všetko, na čo sme zvedaví. Okrem “terénu” sa zúčastňujeme aj na koordinačných mítingoch a ďalších dôležitých stretnutiach s potenciálnymi partnermi. Po náročnom a vyčerpávajúcom dni vedro studenej vody večer človeku padne veľmi dobre.

Po Leogane, Gressier a Carrefour Dufour nasleduje oblasť Petit Goave. Znova ten istý kolotoč stretnutí, zisťovania faktov, nových kontaktov a návštev miestnych komunít. Krajina zápasí s toľkými problémami, že je potrebné pozberať čo najviac informácií a rozhodnúť sa zodpovedne, aby financie boli použité čo najefektívnejšie a pre tých, ktorí to najviac potrebujú.

Naša práca však neprebieha hladko. Miestna ekonomika je neuveriteľným spôsobom pokrivená. Je celkom normálne, že šofér s trocha slušným autom si vypýta na deň 120 amerických dolárov plus palivo. Za menej jazdiť nebude, pretože iná, bohatšia MVO, mu tých 120 dolárov zaplatí. Podobne je to prakticky so všetkým. Potraviny, stavebný materiál, služby. Ceny sa vyškriabali do závratných výšok a tak skoro asi neklesnú. Naplánovať a realizovať denný program je riadny “záťah”. Povzbudzuje nás však pohľad na miestnych ľudí, ktorých oči, donedávna plné smútku a beznádeje, vystriedali iskierky nádeje, úsmevy a činorodosť. Celé dni tvrdo pracujú. Plačlivé gospely vystriedala optimistická karibská hudba.

Potreby ťažko skúšaného Haiti sa zdajú nekonečné, no aj vďaka Slovákom ktorí neboli osudu Haiťanov ľahostajní, je nádej, že sa život v tejto ostrovnej krajine zmení k lepšiemu. A Haiťania nás konečne nájdu na mape

Michal Jelínek
Autor pôsobí ako dobrovoľník OZ Človek v ohrození na Haiti
Článok vyšiel na blog.pelikan.sk v marci 2010