monitor

Leogane je zrejme najviac postihnutým mestom na Haiti. Odhaduje sa, že len každý desiaty dom je obývateľný. 90% budov sa však zrútilo, alebo sú vhodné akurát na demoláciu. Mestá boli vždy centrom miestnej ekonomiky. Okolité dediny boli od Leogane v mnohých aspektoch závislé. Hospodársky systém bol už pred zemetrasením veľmi krehký, no po katastrofe sa úplne zrútil a dediny sa ocitli ešte vo väčšej izolácii. Z pohľadu mimovládnych organizácií pracujúcich v oblasti je tu práce na niekoľko rokov, ak nie desaťročí…

Vo vidieckych oblastiach pretrvávajú veľmi silné spoločenské väzby. Ľudia majú k sebe blízko. Snažia sa postarať o starých, či chorých. Po zemetrasení sa však mnohé zdroje veľmi obmedzili, a práve tí najzraniteľnejší budú najviac trpieť. Pri návštevách dedín sme vždy od členov miestnej rady dostávali celý zoznam vecí, ktoré miestnym chýbali. Napríklad pitnú vodu po zemetrasení často vozila humanitárna organizácia v cisternách, no takýto stav nie je trvalo udržateľný. Ak nebude voda, miestni ju budú musieť nosiť z niekoľko kilometrov vzdialeného zdroja, alebo využívať obecné studne, v ktorých je však voda často kontaminovaná.

Keď začnete sledovať túto stopu zistíte, že kontaminácia sa začína presakovaním kalu z nevyhovujúcich latrín, alebo z odpadu, ktorý sa voľne povaľuje na divokých skládkach všade po dedine. V tejto časti sveta v podstate nikdy neexistoval systém odvozu a likvidácie odpadu a recyklácia je tu takmer neznámy pojem. Čistenie latrín tiež často spočíva vo vyprázdnení nádoby podľa možností na najbližšiu skládku, v horšom prípade do potoka.

Opýtali sme sa dominikánskeho riaditeľa miestnej nemocnice v Leogane, čo by povedal na to, keby sme spustili programy na čistenie dedín. Odpoveď? “Prosííííííím! Ak je to len trocha možné, začnite s takým programom čím skôr. Situácia s odpadkami je na Haiti neúnosná. Nielen kvôli zdravotným následkom. Veľa ľudí si neuvedomuje vysokú úrazovosť detí. Do nemocnice nám bežne vozia prípady detí s dorezanými nohami, pretože bosé prebehli po voľne rozhodených črepoch…”

Pomoc pri čistení obce, či výstavbe latrín však musí byť spojená so zaujímavým vzdelávacím programom. Ľudí musia nielen chápať, aké výhody prináša starostlivosť o čistotu a svoje okolie, ale musia byť motivovaní starať sa o svoju obec, aj keď mimovládka po čase z dediny odíde. Inak akákoľvek pomoc nemá zmysel. Dôležitá však bude aj miestna správa. Ak nebude podporovať recykláciu odpadov, skládky sa po čase obnovia opäť…

Návštevy dedín sú vždy istým spôsobom smutné. Takmer každú rodinu postihla počas zemetrasenia nejaká tragédia, no napriek tomu sú ochotní o týchto strašných zážitkoch rozprávať a podeliť sa s vami o ne. Každý takýto príbeh je plný bolesti a žiaľu zo straty blízkych a milovaných osôb. Mnohé rodiny prišli o svoje živobytie, dielne, obchody, hospodárstva…

Dedinčania nám ukazujú deštrukciu a skazu, ktorá ich postihla. Časté sú otázky, prečo ich dom spadol a iné sa zachovali? Dá sa ich dom zachrániť? Opraviť? Väčšinu domov v dedine stavali ich majitelia a zdá sa, že ich murárske vedomosti spočívajú najmä v radách, ktoré získali od rovnako málo kvalifikovaných susedov. Odbornú radu potrebujú ako soľ. Na ponuku školenia, ktorú im navrhovali kolegovia zo združenia Človek v ohrození, horlivo prikyvovali všetci chlapi, ktorí nás počas návštevy dediny sprevádzali.

Haiťania majú veľký záujem a motiváciu znova vybudovať to, čo stratili. No bude potrebné urobiť oveľa viac – zmeniť myslenie ľudí a naučiť ich novým spôsobom, ako zlepšiť kvalitu života. To bude dlhý, dlhý proces…

Michal Jelínek
Autor pôsobí ako dobrovoľník OZ Človek v ohrození na Haiti
Článok vyšiel na blog.pelikan.sk v apríli 2010