monitor

Beatrice Mandela Okusi má 41 rokov. Má päť detí, čo je kenský štandard. Má tiež manžela, ktorý hoci pracuje, všetko prepije a potom ju bije. To je tiež kenský štandard.

Safari vs. slumy

Keňa je už niekoľko rokov obľúbenou destináciou európskych, amerických i japonských turistov. Lákajú ich biele pláže pobrežia Indického oceána, masajská kultúra či preslávené kenské Safari. Najnovším trendom je však „slumturizmus“. Zaplatiť si za to, aby ste videli chudobu? Divili by ste sa, ale funguje to. Popularitu novému fenoménu priniesli filmy ako „Milionár z chatrče“, ktorý sa odohráva v Bombaji alebo „Nepohodlný“, priamo z kenského Nairobi.

Práve film Nepohodlný bol v Keni podrobený kritike. Výčitkou bolo zredukovanie mlčiacich obyvateľov slumu Kibera na obyčajné pozadie pre činnosť bielej filantropky (hrala ju Rachel Weisz, ktorá bola ocenená Oskarom). Obyvatelia slumu boli vykreslení ako ľudia, ktorí akceptovali všetku nespravodlivosť bez akéhokoľvek nariekania a sťažovania a ktorí očakávajú, že ich práve oná „biela“ žena zachráni a vytrhne z ich každodenného strádania.

Je to však trochu inak. Ľudia v slumoch žijú síce život z menej ako 1 dolára na deň, ale plný nádeje. Slum je pre nich odrazový mostík do lepšieho života. Do života bez chudoby a plného možností, ktorý je možné žiť len v meste. Problémom obyvateľov slumov v Keni však je, že stále nenašli nikoho, kto by sa za nich postavil a reprezentoval ich. Namiesto toho sú zneužívaní politikmi ako lacné a ľahko kúpiteľné hlasy. A nielen politikmi. Vlastniť domček v slume je ten najlukratívnejší biznis v meste.

Zdá sa to ako hlúposť? Nie, ak zistíte, že väčšinu vlastníkov malých búd z blata alebo plechu netvoria mnohodetné rodiny, ktoré ich obývajú, ale naopak- bohatí ľudia z veľkého mesta. Kibera ako najväčší slum v Nairobi samozrejme prináša najväčšie zisky. Štúdia OSN-Habitat hovorí, že náklady na postavenie jednoduchého jednoizbového „domčeka“ sú 13 000 kenských šilingov (130 EUR), ten však môže byť prenajatý až za 1 300 kenských šilingov (13 EUR) mesačne. Takže investícia sa vráti v priebehu 10 mesiacov. A kto konkrétne z toho profituje? Podľa prieskumu OSN z roku 2002 na vzorke 120 vlastníkov a prenajímateľov v jednej osobe 41 % z nich boli vládni úradníci, 16 % politici a zvyšných 43 % boli „ostatní“ neprítomní, ktorí Kiberu „navštevujú len príležitostne“.

Beatricin príbeh

Západná Keňa je druhým najľudnatejším regiónom po regióne hlavného mesta Nairobi. Pôdy je málo, nič iné ako poľnohospodárska výroba tu však fakticky neexistuje. Veľa ľudí tak nemá prístup k zdrojom obživy. V regióne je tiež vysoká nezamestnanosť, vysoký podiel HIV/AIDS, veľa sirôt a vdov a veľa ľudí, ktorí nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu.

Situáciou trpia najmä ženy. Najmä na nich leží celá zodpovednosť za výchovu detí, vedenie domácnosti, ale aj za denný boj o chabý zárobok. Muži? Tí najmä pijú.

Beatrice stretla svojho muža v Nairobi, kde obaja pracovali v domácnosti indických obchodníkov a zistili, že obaja pochádzajú z toho istého regiónu. Potom si v Emuhaya postavili malý blatový domček a začali spoločný život… Hoci by Beatrice chcela, nemôže od manžela odísť. Dom, v ktorom bývajú, jej síce patrí, ale je na pozemku manžela, takže v podstate nič nevlastní a nemala by sa ako postarať o deti. Štyri z nich chodia na základnú školu, posledný je zatiaľ doma.

Celá domácnosť je na Beatrice. Jej prácou bolo tiež každý deň upratať a kompletne sa postarať o domácnosť bohatšej učiteľskej rodiny v susedstve. Tento príjem vystačil len na obstaranie jednoduchej stravy pre deti.

Keď sa Beatrice dozvedela o možnosti mikropôžičiek, ktoré v Emuhaya rozbehla organizácia Človek v ohrození s cieľom pomôcť miestnym ženám zabezpečiť dôstojnejší život pre ich rodiny, našetrila v priebehu viacerých mesiacov nevyhnutných 1 000 kenských šilingov (10 EUR), čo jej chýbalo, to si požičala od známych. Do svojho podnikateľského plánu napísala, že chce obchodovať so sušenými rybami – jednou zo základných potravín obyvateľov v okolí Viktoriineho jazera. Teda nakúpiť ich na blízkom veľkom trhu a potom predávať v dedine. Keď však dostala pôžičku, práve dozrievali banány. To bola skvelá príležitosť.

Mikropôžička ako nádej na lepší život

Ženy v Keni často živia svoje rodiny z drobného podnikania, avšak mnohé z nich nemajú žiadne vzdelanie, a to sa odráža aj na ich schopnosti zhodnotiť svoje šance na úspech na miestnom trhu. Okrem toho, ženy do svojho podnikania nedokážu investovať. Žiadna banka im nepožičia, keďže nemajú stabilný príjem, ani čím ručiť.

Projekt OZ Človek v ohrození, podporený programom oficiálnej rozvojovej pomoci MZV SR Slovakaid, umožnil poskytnúť týmto ženám malé pôžičky na začatie a rozšírenie svojho drobného podnikania. „Podnikateľky“ najskôr niečo málo našetrili, potom absolvovali tréning podnikateľských zručností (mnohé z nich predtým netušili, že je nevyhnutné najskôr preskúmať trh a to, či bude o ten- ktorý výrobok záujem, ako vypočítať cenu produktu, alebo ako zistiť či sa dosiahol zisk). Malú pôžičku, ktorú dostali, musia do roka splatiť.

Beatrice teraz vykupuje banány po dedine a okolí a chodí ich predávať na trh do blízkeho mesta. Predajná cena je trojnásobná od nákupnej a nákladom je len preprava a trhový poplatok. Strava v jej domácnosti je teraz pestrejšia, vyslúžila si viac rešpektu od manžela a jej dom podstúpil niekoľko opráv, ktoré už boli nevyhnutné. Tiež odišla zo svojej pôvodnej práce, aby sa mohla plne venovať podnikaniu.

Sezóna banánov už čoskoro skončí. Približne v rovnakom čase by mala Beatrice splatiť svoju pôžičku a bude môcť aplikovať na druhú vo vyššej hodnote. Potrebuje ešte opraviť strechu na dome a sníva o tom, že bude mať dostatok peňaží, aby zaplatila školské poplatky za stredoškolské vzdelanie svojich detí. Milionárkou sa pravdepodobne nikdy nestane, Beatrice najlepšie vie, aký je rozdiel medzi reálnym životom a rozprávkovým filmom. Možno práve preto sa však zo svojho úspechu teší viac ako hrdina filmu „Miliónar z chatrče“- jej happyend sa totiž deje v reálnom živote.

Edita Bednárová
Autorka je terénnou pracovníčkou OZ Človek v ohrození v Keni
Upravený článok vyšiel v týždenníku Žurnál č.22/2009